Aj vráskam smiech pristane…

„Dbajme, aby nám staroba nezanechala vrásky aj na duši, keď ich už robí na tvári.“

(Michel de Montaigne)

Niekedy je dobré sa na chvíľku zastaviť. Viem, dnes žijeme rýchlo a dravo. Kto spomalí stráca zisk, prestíž  a postavenie. Bohužiaľ v tejto uponáhľanosti, častokrát zabúdame na tých, ktorý žijú jeseň svojho života. Ich krok sa spomalil, uponáhľanosť sa stratila a na tvári sa im zrazu rozhostil pokoj a pokora, ktoré nám mladším tak často chýbajú.

Staroba však so sebou okrem zrelosti duševnej, prináša aj zrelosť fyzickú – rôzne choroby, slabosť tela či triašku rúk. Toto všetko pre našich starkých znamená dlhodobejší pobyt v nemocniciach alebo osamelosť v ich príbytkoch. A z toho dôvodu sa do ich očí a vrások pomaličky vpisuje osamelosť a smútok za svojimi najbližšími, za priateľmi, za vecami, ktoré ich možno sprevádzali celým ich životom.

To čo im však najviac chýba, je teplo ľudského dotyku. Teda náš čas, keď spomalíme a pristavíme sa pri nich. Keď si vypočujeme príbeh starkého z mladosti, ako spoznal svoju starkú. Tá nám zasa určite rada porozpráva o tom, ako bola preslávená kuchárka a pridá pár receptov či dobrých rád do kuchyne.

Niekedy im však stačí aj to, že pri nich iba sme. Letmý dotyk na tvári, spojenie dvoch rúk, to sú drobnosti, ktoré dokážu z ich tvári vyhnať smútok a osamelosť.

Pretože každá choroba, samota, ťažká životná situácia sa lepšie zvláda s úsmevom. A ten na ich tváre dokážeme priniesť hlavne my. Tým, že prebudíme ich záujem o život okolo seba, posilníme ich chuť bojovať s chorobami, prípadne odľahčíme stiesňujúcu atmosféru ťažkej choroby.

A častokrát práve vtedy, keď im prinesieme  úsmev vidíme, že ten dokáže prežiariť aj vrásky, ktoré im tam prežité roky vpísali.

A tvár sa stane krásnou, pretože aj vráskam smiech pristane…